Gustáv Murín: Byť spisovateľom nie je povolanie ani poslanie, je to remeslo, ale tiež spôsob života

0
Gustáv Murín (autor foto: Martina Kinčešová, zdroj foto: G.M.)

Žije médiami, knihami, blogovaním. Vo svojej novej knihe V tieni Černobyľa využíva aj svoju profesiu vedca-biológa. Neváhali sme s oslovením tohto inšpiratívneho človeka a rozhovor s ním je naozaj skvelou mediálnou, ale aj dynamickou prechádzkou. RNDr. Gustávovi Murínovi, PhD. to píše a nezaháľa v žiadnej oblasti svojho pôsobenia.

Vy a médiá. Aký je váš vzťah k nim a čo vás na nich fascinuje?

Pre médiá píšem a vystupujem v rozhlase aj televízii od svojich gymnaziálnych rokov. Začínal som ako šéfredaktor stredoškolského časopisu a moderátor mládežníckej relácie STV „Matematika prevážne vážne“. Médiá sú fenomén, ktorému som sa o desťaročia neskôr venoval aj teoreticky ako pedagóg. Najzaujímavešie na nich je, že vás ich fungovanie, či nefungovanie podľa predpokladaných pravidiel dokáže znovu a znovu zaskočiť. Je pozoruhodné sledovať, ako jedni od druhých zúfalo kopírujú „kľúč k úspechu“ a pritom vôbec netušia, čo bude zajtra. Ale obrovský vplyv začína mať vďaka internetu „občianska žurnalistika“. To je fascinujúci fenomén, ktorému by som sa rád venoval v novej a nie mainstreamovej televízi IN TV.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA
V štúdiu Slovenského rozhlasu, ako hosť relácie Nočná pyramída (zdroj foto: G.M.)

Čo hovoríte na slovenskú mediálnu scénu, prípadne čo by ste na nej zmenili?

Otázka je, čo je na nej ešte slovenské. Raz za čas nám sem zahraniční majitelia vyšlú „výsadkára“, ktorý má plný batoh dobrých rád a prísnych nariadení, z ktorých väčšina nefunguje. Naše televízie hrajú zväčša cudzie formáty a filmy, naše rádiá sú zavalené cudzou muzikou zo zákulisia ostrozrako manažovanou veľkými zahraničnými agentúrami. Zmeny by som začal od poslednej „kamennej inštitúcie“ našej kultúry, teda Slovenského rozhlasu, ktorému by som vrátil povinnosť byť slovenským po všetkých stránkach, ako som o tom nielen písal, ale aj nabádal Radu RTVS. Márne… > pozri. Či vlastne, oprava, práve som sa dozvedel, že ma istá pani editorka dala opäť na čiernu listinu a v rozhlase, s ktorým som toľko dobrého zažil a dobrého mu prajem, mám utajený zákaz vystupovania. No ale, čo už sa u nás utají.

Ak by ste si mali vybrať medzi dvoma teoretikmi médií – McLuhanom alebo Postmanom, ktorého by ste si vybrali a prečo?

Nestaval by som ich proti sebe, veď sa, naopak, vzájomne dopĺňajú. McLuhan ma očaril tým, ako prvý popísal tzv. infotaiment, teda zhubnú premenu akejkoľvek, aj sebevážnejšej informácie na zábavu. A Postman tie myšlienky aplikoval na televíziu. Tým si ale zúžil publikačný priestor a prekvapilo ma, že uverejnil len 200 článkov. Ja ich mám na konte viac ako 3000, ale to je práve tou šírkou záberu. Obaja sú inšpiratívni.

Gustav Murin - foto - Konf. Smolenice
počas konferencie v Smoleniciach (zdroj foto: G.M.)

Prednášali ste aj na Fakulte masmediálnej komunikácie. Akému predmetu ste sa venovali, a čo ste sa snažili odovzdať študentom? Myslíte si, že na Slovensku rastú kvalitní budúci novinári?

Moju prvú prednášku som začal tým, že chcem svojim študentom ukázať, čo sú to médiá, aby vedeli, do čoho idú. A prvú úlohu dostali, aby si zistili platy v médiách. Boli veľmi prekvapení a rozčarovaní tým, čo zistili. Na súčasných študentov sa obvykle vyučujúci sťažujú, ale my sme mali dobrý vzťah – po mojej prvej prednáške zaznel potlesk a ešte viac si vážim, že aj po poslednej. A odišiel som odtiaľ aj preto, že som pochopil, že vysokoškolsky vzdelaných novinárov prakticky nikto nechce. Pre mnohých šéfredaktorov je výhodnejšie prijať stredoškoláka, lebo ten mu do toho toľko nevidí, ľahšie sa podriaďuje aj nezmyselným úlohám a drie aj za menší plat. Môj priateľ a dlhoročný novinár Jan Hovorka prirovnáva súčasných redaktorov k otrokom na textových poliach. Bohužiaľ, je to tak…

Gustav Murin - foto - Na UCM beseda
na UCM (zdroj foto: G.M.)

Pracovali ste aj na televíznom projekte Mafiáni, ktorý aktuálne vysiela televízia RTVS. Ako sa vám pracovalo na scenári?

Hoci prvé diely som prerábal aj desaťkrát, bola to povznášajúca práca aj vďaka celému štábu, ktorý sa podaril dať dokopy producentovi Mirovi Čížkovi. A, samozrejme, že sme sa aj hádali, čo je dobré znamenie, že všetci do toho dali maximum a záležalo im na výsledku.

Gustav Murin - foto - Bibliotéka, kniha o Žaluďovi
na knižnom veľtrhu Bibliotéka, počas besedy o knihe o mafiánovi Žaluďovi (zdroj foto: G.M.)

Trúfli by ste si aj na inú prácu (okrem scenára) pri tvorbe dokumentárneho seriálu?

To ani náhodou. Scenárista má predsa čistý stôl a môže si navymýšľať naozaj kde-čo. Ale pri realizácii sú limitom financie a aj nutnosť naplniť tých 26 minút zaujímavým obrazom a cennými výpoveďami. V tomto smere robili režisér, produkcia a dramaturgovia priam zázraky, takže sa tam dostalo aj viac, než som dúfal. Ale tiež zlyhali niektorí „tutovkoví“ svedkovia a dodnes neviem, čoho sa tak báli. Nebola to ľahká práca a tá najľahšia bola tá moja.

Ste aj spisovateľom, a tak je na mieste otázka, čo sa vám na písanom slove najviac páči?

Keď sa vám prihodí, že sa zo začínajúceho autora prepracujete cez mladého autora na zrelého spisovateľa, nikdy sa takto nepýtate. Atléta sa tiež niekto nepýta, čo sa mu páči na behaní. Behá, lebo mu to beží. Spisovateľ píše, lebo mu to píše. Ale fakt je, že ako spisovateľ máte skutočne unikátnu pozíciu, kedy môžete vstupovať do iných životov, a dokonca ste vítaný, a zase z nich bez ujmy vystupovať. A pri besedách máte obrovskú výhodu, že na rozdiel od politika, či komika, vy nečelíte žiadnym očakávaniam a preto môžete zaujať i pobaviť. Byť spisovateľom nie je povolanie, ani poslanie, je to remeslo, ale tiež spôsob života. Je to tiež veľká voľná vstupenka do života iných a do životných zážitkov, ktoré ospravedlňuje práve to, že o nich môžete a nemusíte písať. Ale ja som zároveň aj vedec a to obohacuje moje písanie tak, že môžem dramatický dej dopĺňať ešte dramatickejšími faktami, ako je to pri mojej najnovšej knihe „V tieni Černobyľa“.

Gustav Murin - foto - Martina Kinčešová
Gustáv Murín (autor foto: Martina Kinčešová, zdroj foto: G.M.)

Ktorá z vašich kníh bola pre vás najväčšou výzvou?

Jednoznačne „Trojhlas“, teda rozhovory s tromi komikmi – Štepkom, Lasicom a Suchým. A to preto, že výsledok nezávisel na mne. A málokto tuší, aká je to fuška dostať tieto vzácne osobnosti do takej pohody časovej aj obecnej, aby ste si povedali tie úplne najzákladnejšie myšlienky o živote s humorom. Preto tá práca trvala s veľkými prestávkami 36 rokov. Ale nevzdal som to a vďaka pochopeniu a ústretovosti všetkých troch oslovených i vydavateľovi Jurajovi Hegerovi je kniha na svete a predáva sa lepšie, než sme dúfali…

Onedlho krstíte ďalšiu svoju knihu – V tieni Černobyľa. Môžete nám povedať, ako sa vám pri jej písaní darilo a na čo sa môžu čitatelia tešiť?

S tou témou som sa ako vedec stretol už v polovici 90. rokov. A veľmi ma zaskočilo koľko falošných mýtov je okolo tejto tragickej havárie. Takzvaná „černobyľská lož“ sa tak vžila, že ju preberajú aj takí románopisci ako Paolo Coelho a v úplne absurdne hyperbolizovanej polohe podsúvajú masám čitateľov. Tak som sa rozhodol, že napíšem román, kde sa pokúsim dokázať, že „všetko je inak“, ako sa hovorí v známej anekdote. Ale sranda to nebola, rukopis má tuším deväť verzií a pracoval som na ňom desať rokov. A to má ledva 120 strán, takže je to nabité dejom i faktami…

Gustav Murin - foto - Tromso 188 H
v nórskom prístavnom meste Tromsø počas rybolovu (zdroj foto: G.M.)

Kto je zo spisovateľov na Slovensku vaším najväčším vzorom a prečo?

Jajajáááj, veľká chyba, veľká chyba. Spisovateľ je vesmírom sám pre seba a v zrelom veku už nepotrebuje nikoho iného, okrem čitateľov. Slávny básnik a minister kultúry Miroslav Válek pri jednom stretnutí s mladými autormi, ktoré som inicioval, povedal: „Potrebujete sa zísť, aby ste sa mohli rozísť.“ Mal veľkú pravdu a preto dnes nemôžem na nikoho z okolia ukázať prstom, lebo o tom priveľa viem. A bez váhania poviem, že väčšina tých, mimo posledných statočných v Spolku slovenských spisovateľov, ktorí v posledných rokoch mútili vody okolo spisovateľského majetku a budovy na Laurinskej ulici sú čistá zberba. Koniec-koncov to konštatoval už František Hečko, ktorý slovenským spisovateľom a básnikom šéfoval v 50-tych rokoch. Sú teda príliš blízko, aby som si mnohých vážil. Ale cez hranicu už je to ľahšie – obdivujem básnické dielo rovesníka Miroslava Huptycha a o čosi staršieho prozaika a básnika Pavla Vernera, oboch z Prahy. V minulosti bol mojim vzorom najmä Joseph Heller, ktorý nás očaril ako gymnazistov a na ktorého geniálny štýl na nešťastie už nikto nenadviazal. Ja som to skúšal ako gymnazista len v jednej poviedke a pochopil, že na majstra ešte nemám. Samozrejme ma zaujali Hemingway, Isaac Babel, Exupéry, Kapuściński (ktorého som stretol osobne a je to veľký poľský autor literárnych reportáží), Čapek, Kisch, Orwell, Bruno Traven (dnes už neznámy!), Wolker („smrt není zlá…“), Forsyth (geniálny „Šakal“), Ludvík Němec (z Brna), fantasticky predvídavý Souček, náš jediný svetový autor Mňačko, Válek, Márquez… A predsa som si spomenul na slovenskú autorku, pri ktorej by bolo naozaj žiaduce, aby písala viac, lebo píše s úžasným humorom i životným nadhľadom – Oľga Feldeková!

Ďakujeme za rozhovor.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

v Chorvátsku na výlete jachtou (zdroj foto: G.M.)

Gustav Murin - foto - Gruzia
na potulkách Gruzínskom (zdroj foto: G.M.)
Gustav Murin - foto - V Nairoby
na potulkách v Afrike, v hlavnom meste Kene v Nairobi (zdroj foto: G.M.)

 

Zanechať komentár

Prosím napíšte komentár!
Prosím zadajte svoje meno