Učí na Prešovskej univerzite, pôsobí v rádiu Prešov a médiá sú jednoducho jeho vášňou. Stal sa už neodmysliteľnou súčasťou Prešovskej mediálky, a jeho prednášky vás dokážu stále niečím prekvapiť a fascinovať. Zhovárali sme sa s docentom PhDr. Jurajom Rusnákom, CSc. o médiách, programe, reality show a jednoducho o všetkom, čo má na médiách rád. 

Ktorá oblasť médií vás najviac fascinuje a prečo?

Odjakživa som sa zaujímal o elektronické médiá. Keby som neučil na vysokej škole, chcel by som robiť plavčíka na kúpalisku alebo predávať v obchode s elektronikou. Len tak stáť pri všetkých tých nádherných blikajúcich strojčekoch a tváriť sa, že som jedným z nich… Doma mám niekoľko magnetofónov, ktoré sú staršie ako ja a fungujú (niekedy lepšie ako ja)… Teraz vážne – elektronické médiá svojou metafyzickou podstatou môžu človeku otvoriť oči. Alebo aj zavrieť, samozrejme. Dobrý sluha, zlý pán, však.

Zaoberáte sa predovšetkým elektronickými médiami. Čas, ktorý ste venovali ich skúmaniu vám musí stále prinášať niečo nové. Čo vás najviac prekvapilo/prekvapuje na procese ich spoznávania?

Permanentná nestálosť, premenlivosť, možno aj nedokončenosť. Elektronické médiá sú veľmi efektívne (možno aj efektné) konzervy, ktoré dokážu uchovať nielen informácie, ale najmä emócie. Reklamy na Coca-Colu z 50. rokov minulého storočia sú viac o kvalite doby, kedy vznikli než o nejakom nápoji.

McLuhan, slávny filozof médií, nazval kedysi televíziu nesmelým obrom. Prekvapuje ma, ako ľudia podceňujú elektronické médiá v tom, v čom sú naozaj silné – teda v schopnosti zrkadliť – a niekedy aj predvídať – pohyby v ľudskej spoločnosti. Nevšímajú si napríklad, ako sa zmenilo televízne spravodajstvo. Nemyslím teraz len grafiku, narábanie s kamerou, strihom.

Myslím najmä na to, ako v súčasnom televíznom spravodajstve vidno, ako ľudia zosilneli v túžbe po bezprostrednom dotyku – byť pri všetkom, čo je pôsobivé, aj násilné, aj emotívne… Chcú to hneď, za každú cenu, so všetkým, ako keby sa túžili čo najrýchlejšie najesť, napiť, zabaviť. Samozrejme, hlad sa tým len zvýši.

Na druhej strane, je prekvapujúce, ako ľudia preceňujú silu tých, ktorí sa v médiách objavujú – dôverujú im, chcú sa im podobať, hlasujú podľa nich nielen v zábavných programoch, ale aj vo volebných miestnostiach…

Jednou zo sfér vášho pôsobenia je aj programming. Aké programy vám dnes v televíziách chýbajú? Prípadne čo by ste vrátili na televízne obrazovky, ak by ste mali tú možnosť.

Dobrá otázka. Môžem teraz byť trochu osobný? Milujem ankety, v médiách sú ich tisíce. Zabávači, všelijaké talenty spevácke, tanečné, divadelné, športovci desaťročia, filmy, muzika, súťaže krásy, dokonca aj podnikatelia roka…

Rebríčky sú korením médií, sú výborným pomocníkom pri meraní ne/vkusu publika. To všetko je fajn, ale chýba mi druhé, možno nie tak okázalé, ale veľmi potrebné informovanie o ľuďoch, ktorí hľadajú, uvažujú, protestujú, nemlčia. Nazval by som ju kategóriou Svedomie národa. Máme ešte chuť počúvať také osobnosti, akými boli v 60. rokoch minulého storočia napríklad Karel Kryl alebo Jan Werich? Nemyslím teraz len na nich ako na spevákov či hercov, obaja mali v médiách aj iné priestory, v ktorých uvažovali, prihovárali sa, pripomínali, že sme stále tak nedokonalí…

doc. Juraj Rusnák - obr.2
doc. Juraj Rusnák so svojimi študentmi (zdroj: archív J.R.)

Rozhlasu ste verný už 30 rokov, momentálne pôsobíte aj v Rádiu Prešov. Čo vám dáva táto práca a prečo si vás získal spomedzi elektronických médií práve rozhlas?

Moje prvé aktívne stretnutie s médiami bolo pred viac než štyridsiatimi rokmi – v obecnom rozhlase v Jarovniciach pri Sabinove som ako žiak základnej školy chodieval vysielať prvé správy o dianí na škole, pomáhal robiť kultúrne okienka (tak sa im vtedy hovorilo) a mágii mikrofónu som zostal verný dodnes.

Takže – z elektronických médií mám dodnes najbližší vzťah práve k rozhlasu z prostého dôvodu: je to médium pre ľudí s fantáziou. Všetko, čo od rozhlasu dostanete, je vlastne len chvenie molekúl vzduchu… a predsa je tam všetka dráma sveta, povedal by som trochu pateticky. A ešte niečo – najkrajším hudobným nástrojom je ľudský hlas.

Ktorý hudobný programový formát v rozhlase je vám najbližší a prečo?

doc. Juraj Rusnák na Masmediálnom plese
doc. Juraj Rusnák na Masmediálnom plese (zdroj: archív J.R.)

Mám rád klasický rock a pop, vyrastal som na ňom, verím mu. Preto rád počúvam Pink Floyd (čím starší, tým lepšie), ale aj Dire Straits, Queen či Electric Light Orchestra…

Formátovo by to zrejme sedelo do AOR (Adult Oriented Rock), ale keďže milujem aj indies ako The Smiths či Radiohead a rád počúvam aj folkrockové legendy (skúste takých Buffalo Springfield, sú skvelí) a sem-tam aj jazz (momentálne Charlieho Parkera, to je sila ako hrom), tak to s tým formátovaním nebude také jednoduché.

Poďme k súčasnému publiku. Ako vnímate dnešných konzumentov médií? Myslíte si, že sú aktívnymi alebo pasívnymi poslucháčmi/divákmi?

Nemám rád také to frfľanie, že dobre už bolo, že dnešné publikum už ničomu nerozumie, že sú to len také popcornové mediálne klony bez vlastného názoru.

Vždy bola možnosť voľby – kto chcel, šiel na filmy o Angelike, iný sledoval Bergmana či Antonioniho. Aj dnes je to tak.

Poviem to takto – myslím si, že dnešné mediálne publikum je rovnako cnostné a rovnako hriešne ako tie predchádzajúce. Nič nové pod slnkom, človek sa za posledné tisícky rokov až tak veľmi nezmenil, myslím si.

Vašim obľúbeným predmetom skúmania je aj reality show. Môžete nám priblížiť, prečo je tento typ programu taký populárny a čo si myslíte o jeho ďalšej mediálnej budúcnosti.

Prvú štúdiu o reality show, ktorú som napísal myslím už pred pätnástimi rokmi, som nazval Let’s Go Pravda, použil som v nej slogan jednej z vtedajších vytvorených celebrít. Vystihuje, podľa mňa to, čo je na reality show magické – je to hra, hra na skutočnosť, dajme tomu aj na pravdu, hra nablýskaná, zveličená, s fanfárami. Taký karneval, na ktorom sa všetci smejú a z ktorého nevedia odísť, hoci si uvedomujú, že by mali. Voyersky dopoviem, že reality show sú vlastne také telepohľady cez kľúčovú dierku.

doc. Juraj Rusnák v Smoleniciach (zdroj: archív J.R.)

Marshall McLuhan vnímal moderné médiá ako jednu veľkú globálnu dedinu, v ktorej sa informácie šíria rovnako ako ústnym podaním v malej dedine. Súhlasíte s jeho názorom?

Samozrejme, McLuhan mal pravdu. Dodnes sa vedú diskusie, ako to vlastne tento vizionár médií myslel, faktom však je, že termín globálna dedina použil on ako prvý a vystihol tým prepojenosť dnešného mediálneho sveta.

V obývačke dnes máme všetok ten informačný hluk, ktorý médiá produkujú, ba čo viac, môžeme sa dostať do inej obývačky a „pokecať si“ s jej obyvateľmi tak, ako sa na dedine porozprávali cez plot susedia o tom, čo sa stalo na hornom či dolnom konci…

Akým spôsobom podľa vás médiá ovplyvňujú bežný život ľudí?

Niečo som už naznačil vyššie – domnievam sa, že sila ovplyvňovania je priamo úmerná ochote nechať sa ovplyvňovať… Čoraz častejšie sa tejto ne/ochote hovorí mediálna gramotnosť.

Kto je v mediálnej oblasti vašim najväčším vzorom a prečo.

Takto – skôr budem hovoriť o tých, ktorí ma zaujali. Určite McLuhan, jeho metaforické a pritom mrazivo presné postrehy o cvrlikaní médií ma vzrušujú dodnes. Alebo aj Douglas Rushkoff, ktorý písal o víroch v médiách a šírení myšlienok mutovaním, to je dnes živá voda sociálnych sietí, nie?

A ešte niečo – mám rád popkultúru. Preto mám rád tvorivú vášeň Rogera Watersa, ktorý posunul rockovú hudbu k umeniu, fascinujú ma tie tisícky skvelých mladých ľudí na Bethelskej lúke neďaleko Woodstocku, ktorí dokázali, že hudba môže meniť svet. A Jim Morrison, básnik s charizmou rockového speváka a Peter Sellers vo filme The Party, ktorý ma rozosmieva aj po päťdesiatich rokoch, a Jacques Tati, melancholický klaun z čias, keď sa ľudia smiali na delikátnom humore, a King Crimson, Moby, Steve Patrick Morrissey… Dáme si druhú rundu? :)

Ďakujeme za rozhovor.

– rozhovor vznikol v auguste 2015

PRIDAŤ KOMENTÁR